Ekumenizmus alebo evanjelizácia? Úvaha nad výročím reformácie

(Michelangelo: Prorok Jeremiáš, Sixtínska kaplnka)

Ekumenické hnutie je snahou zjednotiť všetkých kresťanov. Je chápané ako služba svedectva svetu a ako také by teda nemalo byť poznačené negatívnym prozelytizmom, ale naopak — uznaním odlišnej tradície a vedením dialógu s ňou. Takto chápaný ekumenizmus nemôže a ani nemá byť snahou o „návrat“ nekatolíckych spoločenstiev do Katolíckej cirkvi, ale túžbou po pravej obnove a reforme jedinej Cirkvi.

Na druhej strane tradičná evanjelizácia je snahou priviesť všetkých kresťanov do Cirkvi, do jedinej Kristovej cirkvi, ktorá jestvuje („subsistit in“) v Katolíckej cirkvi s jej viditeľným centrom v osobe pápeža. (porov. Lumen Gentium 8) Samotný dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme potvrdzuje, že „dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy.“ (Unitatis redintegratio 3)

Už na prvý pohľad vyvoláva takáto zdanlivá dvojznačnosť otázniky: má sa Katolícka cirkev snažiť v prvom rade o ekumenický dialóg, ktorý nebude nikoho „volať domov“ alebo o evanjelizáciu, ktorá bude pozývať nekatolíkov k objaveniu „plnosti prostriedkov spásy“ v spoločenstve s pápežom? Bola by túžba po konverzii nekatolíkov vnímaná ako prehrešok proti ekumenizmu? Aký postoj zaujať voči jednotlivcom a spoločenstvám, ktoré budú chcieť konvertovať na katolícku vieru?

Tieto a podobné otázky nie sú len zdrojom pre teoretické teologické dišputy, ale reálnym problémom, ktorým musí úprimný kresťan čeliť aj zoči-voči výročiu reformácie, ktoré si tento rok pripomíname. Je pravdou, že ekumenizmus a evanjelizácia predstavujú odlišný teologický akcent — a ak áno — ktorému z dvoch dať prednosť pri kontakte katolíkov s evanjelikmi a. v.?

Obdobnými otázkami si sám prešiel významný katolícky konvertita z anglikanizmu, dnes už blahoslavený kardinál John Henry Newman (1801-1890). Pravdaže, Newman bol konvertitom predtým, než Katolícka cirkev prijala ekumenické hnutie za svoje, a preto sa nedá hovoriť o jeho postoji k ekumenizmu de iure, ale iba k samotnému faktu kontaktu katolíkov s inokresťanmi. Jeho postoje ku kresťanským spoločenstvám po konverzii by sa isto nedali nazvať ekumenickými podľa súčasných štandardov. Neprijímal útržkovitosť katolíckeho učenia u protestantov za dostatočnú pre ich spásu a vyzýval ich, aby pravdivo a hlboko skúmali svoj vývoj ako možno nikdy doteraz. Vo svojej Apológii, autobiografii, kde vysvetľoval dôvody konverzie na katolicizmus, sa dokonca vyjadril, že v pravdivej filozofii existujú iba dve možnosti pre úprimnú a konzistentnú myseľ — katolicizmus a ateizmus. (NEWMAN, J. H. 1895, s. 198.) Aj keď sotva by túto formulu prijali iní kresťania, paradoxne by mala skôr motivovať pomáhať iným kresťanom prehĺbiť ich vieru radšej než sa jej vzdať. Áno, Newman — ako skutočný predchodca ekumenizmu a sám konvertita — vnímal subjektívnu nevyhnutnosť inokresťanov nasledovať svoje svedomie a uznával katolícke prvky v ich učení ako pravé bohatstvo katolicizmu. Hoci úprimne túžil po konverzii jednotlivcov, nebol lovcom, ktorý by ich presviedčal:

„Pre mňa konverzie neboli prvoradou záležitosťou, ale poučovanie katolíkov… Cirkev musí byť pripravená na konvertitov, rovnako ako konvertiti musia byť pripravení na Cirkev.“ (NEWMAN, J. H. Autobiographical Writings, 1956, s. 257-258.)

Pre neho bola základom prípravy Cirkvi ako aj konvertitov jednota sŕdc, ktorá jediná vedie k obnove viditeľnej jednoty.

Práve táto jednota sŕdc a nie lov po konverziách je cestou, ktorú prijalo ekumenické hnutie a ktoré sa javí byť ako zjednocovateľ medzi misionárskym poslaním Cirkvi a samotným ekumenizmom. Len tam, kde sa otvárajú srdcia, sa dá obnoviť jednota, ktorá nie je cieľom sama osebe, ale vskutku vlastnou cestou evanjelizácie — ona má svetu dosvedčovať, že Božie kráľovstvo prekoná všetky rozdiely, a tak pozývať všetkých ku Kristovi a Cirkvi. No nikto nepopiera, že by úprimná jednota sŕdc, teda „dialóg lásky“ nemohol viesť k rozhodnutiu nekatolíckeho kresťana vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou a ako vraví Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie (Kongregácia pre náuku viery, 2007), rešpektuje sa to „ako dielo Ducha Svätého“ (48).

Toto číslo Verbumu je túžbou po vstupe do úctivého dialógu lásky s evanjelikmi na Slovensku. Jednota sŕdc si vyžaduje, aby sme aj my katolíci spoznali Martina Luthera a rozumeli mu, preto sme jeho osobe venovali viac priestoru. Profesor Lateránskej univerzity v Ríme Ľubomír Žák nám v jedinečnom článku predstavuje vysporiadavanie sa s Lutherom u iného významného nemeckého teológa, Josepha Ratzingera — Benedikta XVI. Augustinián Juraj Pigula skúma, aký vplyv mali na Luthera jeho augustiniánske štúdiá a historik Peter Zubko sa pozrie na lokálne aspekty reformácie na východnom Slovensku. Okrem toho sa venujeme aj aktuálnej téme posynodálnej exhortácie Amoris laetitia, ktorej komentár nám ponúkne v Nákove právnik Juraj Jurica a pri téme duchovného prijímania aj u rozvedených sa pristaví Braňo Markovič. S Mathiasom Gočikom sa budeme pýtať na vieru neveriacich podľa Karla Rahnera. Na tému kultúrnosti Slovákov a osobnosť Verbumu Ladislava Hanusa sa pozrieme spolu s Jozefom Markušom a duchovný svet ságy Hviezdnych vojen nám predstaví Róbert Sarka.

S prianím požehnaných dní,

Pavol Hrabovecký, šéfredaktor