Kultúra a kresťanstvo: nezlúčiteľné svety?

Keď sa Tertulián opýtal, čo majú spoločné Atény a Jeruzalem, hrubou čiarou vymedzil pre nasledujúce dejiny hranicu medzi prirodzeným rozumom a nadprirodzenou vierou. Možno by to nič vážne neznamenalo, keby to ostalo v intenciách, v akých Tertulián zamýšľal: očistiť falošné predstavy o Bohu kresťanov od rozumových špekulácií pohanských filozofov. Ale, ako to býva, veľké myšlienky majú nedozerné dôsledky tam, kde by si ich autori nikdy ani len nepomysleli.

Oblasť rozumu sa tak dnes aj pre mnohých kresťanov stala cudzou, neznámou, či dokonca aj nechcenou a vedome opomínanou. Evanjelium je podľa nich vec konkrétnej „aktivity“, ktorá nemá so „špekulovaním“ nič dočinenia. Hriech ničí svet a zachrániť ho môže len ohlasovanie radostnej zvesti a nie teologizovanie o transubstanciácii. Ľudia trpia pod útlakom zlého a my tu riešime spory ohľadom ospravodlivenia skrze vieru zo šestnásteho storočia. Patrónom takto rozhorčených kresťanov sa ako keby stal František Xaverský, horlivý misionár, ktorý bol taký nespokojný s európskymi profesormi, že sa chcel za nimi rozbehnúť po univerzitách a vykričať ich kvôli nedostatku pastoračnej lásky. Voľba sa tak vidí jednoznačná: alebo budeš Aténčanom, alebo budeš kresťanom. Alebo budeš v tichu izby pestovať kultúru rozumu a vyhýbať sa perifériám, kam je kresťan poslaný alebo budeš obetavým hlásateľom, ktorý si akademické dišputy môže dovoliť akurát ako nezáväzné a nič neovplyvňujúce hobby na dlhé zimné večery.

Rozhodné oddelenie schopnosti myslieť a veriť zasiahli každodenný život a prenikli aj do celospoločenského diania. Súčasná sekularizovaná spoločnosť oslavuje triumf vymanenia sa spod „jarma“ kresťanstva. Na mnohých internetových fórach – ale už aj čoraz častejšie v rešpektovaných médiách – zaznieva, že kresťan je čosi ako reinkarnácia nekultúrneho barbara z lesa. Nie univerzity, objavy, filozofia, ale čarodejnice, inkvizícia, križiacke výpravy – to je dedičstvo kresťanskej kultúrnosti.

Kto je teda kresťan 21. storočia? Je to rozhľadený, inteligentný človek, ktorý „číta medzi“ (inter-legere) udalosťami reality a volí si to, čo je hodnotné a zmysluplné s ohľadom na cieľ ľudského života? Alebo je to už len človek plávajúci s prúdom doby, ktorý nemá presah ani len prahu svojho domu či svojho počítača a nevie zdôvodniť nielen svoju vieru, ale ani to, prečo vôbec žije, ako žije? Dokonca je zjavné, že za týmito otázkami sa ukrýva ešte jedna závažnejšia: Chce vôbec kresťan čosi viac ako šťastný a pohodlný život bez toho, aby bol vyrušený evanjeliom a jeho náročnosťou?

Už dnes je vidno v teórii aj realite dve cesty: alebo sa kresťanstvo podriaďuje tlaku a akceptuje svoj odsun na úroveň subkultúry, alebo sa pomaly učí žiť vieru nanovo v duchu prvých kresťanov. V prvom prípade sa kresťanstvo stavia do kontrapozície voči mainstreamovej kultúre, opúšťa ju a hľadá si iný priestor. Takéto prijatie tlaku kultúry má za dôsledok vytvorenie kresťanskej subkultúry a teda obmedzenie sa iba a výlučne na vlastné noviny, vlastnú televíziu, vlastné festivaly a kultúrne podujatia, či vedenie diskusií na verejnosti výhradne s ľuďmi, ktorí sú rovnakého zmýšľania. V skratke by sa dalo povedať, že ide o kresťanstvo, ktoré sa bojí, že stráca svoje pozície a nevie zareagovať inak ako stiahnutím sa. V tomto svojom priestore je potom zdanlivo nenapadnuteľné, isté, silné a autoritatívne. Na druhej strane, kresťanstvo sa môže vydať na úzku cestu, na ktorej sa stretne s väčšou komplexitou, nárokmi, menším viditeľným úspechom, ale kde bude prežívať chuť dobrodružstva apoštolov, kde viera znamená riziko. Bude to riziko  tak intelektuálnej, ako aj osobnej konfrontácie, ktorú prežíval na svojich cestách sv. Pavol, ktorý naliehavo pripomína kresťanom v Ríme: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12, 2) Pavol v prvom rade apeluje na kresťanov, aby sa sami premieňali obnovou zmýšľania, aby vždy kriticky skúmali to, čo hovorí svet, lebo inak prestanú byť citliví na Božiu vôľu. Táto Božia vôľa ale nemá byť životom viery v izolácii, ale motiváciou pre dialóg so svetom, a to aj takým, ktorý je nepriateľsky nastavený voči ohlasovaniu evanjelia. Ak je kritická obnova myslenia povinnosťou kresťanov, potom intelektuálna formácia, ktorá uschopňuje vnímať svet s novým pochopením a otvárať myseľ nepreskúmaným horizontom nemôže byť v protiklade s evanjelizáciou periférií, ale súčasťou osobnej prípravy každého kresťana na toto poslanie.

Áno, kresťanstvo dnes pre svoju misiu byť kvasom kultúry potrebuje intelektuálnu formáciu. Potrebuje premýšľať, pýtať sa, ale aj počúvať otázky, ktoré kladie samotná kultúra. Netreba sa báť, lebo dvetisícročné dedičstvo nám právom dodáva hrdosť a motiváciu pokračovať v úspešnom rozvíjaní vzájomnej spolupráce.

Sedemdesiat rokov sa Verbum takto smelo pozerá na výzvy doby a predkladá svoje postoje. Sedemdesiat rokov rozvíja Pravdu, ktorá žije v evanjeliu a ktorá má žiť aj v našej slovenskej kultúre. Sedemdesiat rokov je dôvodom na oslavu, ale aj záväzkom pokračovať vo svojej hodnotnej práci.

Toto číslo, ktoré je z veľkej časti tvorené príspevkami z konferencie Kresťanská kultúra na Slovensku: Sedemdesiat rokov Verbumu (Katolícka univerzita v Ružomberku, 3.10.2016) nech je vďakou všetkým tým, ktorí Verbum tvorili a pre neho počas bohatej histórie aj žili. Nech je vďakou aj tým, ktorí prišli s nami oslavovať a poctili nás svojou prítomnosťou. Nech je tiež výzvou pre ďalších autorov nebáť sa premýšľať a písať. Program pre budúce roky je jasný: čerpať z Pravdy aj naďalej a prinášať hodnotné témy pre kultúru ducha a intelektuálnu formáciu kresťana.

Ďakujeme všetkým vám, ktorí Verbum čítate a podporujete. Nech sa vám dobre číta aj v roku 2017 a nech vám stále prináša podnetné otázky a odpovede!

S prianím požehnaného času,

Pavol Hrabovecký, šéfredaktor

PS – predplaťte si Verbum za nezmenenú cenu aj na ďalší rok a odporučte ho známym. Uzávierka objednávok bude 1.3.2017.