Rozvedení a znovuzosobášení katolíci a pristupovanie k sviatostiam

Reflexia nad exhortáciou Amoris Laetitia

foto: https://restkerk.net/

1. časť

Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia priniesla skutočne radostnú zvesť rozvedeným katolíkom ktorí žijú znovuzosobášení v civilnom zväzku. Jazyk, ktorý používa, je ako balzam na dušu ľudí, ktorí sú ťažko zranení svojím rozvodom, stresom a neistotami, ktoré im nová skutočnosť prináša. Pozvanie k hlbšiemu pochopeniu týchto veriacich je aj plodom milostí mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Na tomto mieste tak chceme zhrnúť tieto milosti, ktorými sa majú nechať viesť veriaci — rozvedení, ale aj každý, kto s
nimi prichádza do styku. Žiaľ, v médiách i verejných diskusiách sa často stretávame s tým, že význam záverov Synody o rodine je redukovaný iba na otázku, či rozvedení veriaci, ktorí sú znovuzosobášení môžu pristupovať k sviatostiam. Druhá časť tohto príspevku je tak venovaná osobitnej štúdii postavenia týchto veriacich a Eucharistie. V posledných rokoch aj na internetovej stránke Konferencie biskupov Slovenska je samostatná sekcia zhrňujúca hlavné dokumenty týkajúce sa rozvedených katolíkov, ktorí žijú znovuzosobášení v civilnom zväzku. Rovnako na tomto mieste je možné nájsť dokumenty Kongregácie pre náuku viery — O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených.

V ďalších riadkoch tejto úvahy budeme teda hovoriť o katolíkoch, ktorí sa platne cirkevne sobášili, ale po civilnom rozvode uzavreli iný (civilný) zväzok. Exhortácia Amoris letitia v článkoch 291 až 312 veľmi jasne pozýva k tomu, aby sme nikoho nikdy naveky neodsudzovali (č. 296). Rozvedení a znovuzosobášení nie sú vylúčení z cirkevného spoločenstva, keďže ako pokrstení sú jej pevnou súčasťou; sú teda členmi Božieho ľudu, aj keď nie v plnosti spoločenstva, uviedol sv. Ján Pavol II (Familiaris consortio 84). Z lásky k pravde je potrebné nestrácať z mysle, že každý neúspech manželstva predstavuje konkrétny bolestný príbeh. Práve tak aj zodpovednosti sú rôzne. Niekto môže byť zmietaný sebeckou vášňou, ďalší sa pokúsi opäť zhotoviť domov pre svoje deti. Iný sa zosobášil s nedostatočnou zrelosťou, ďalší neuniesol tlaky prostredia. Niektoré manželské páry ostali stabilné, možno iba preto, že sa nestretli s veľkými ťažkosťami. Iné však, ktoré nemali menej dobrej vôle, sa stretli s prekážkami, chorobami, pokušeniami či problémami, ktoré sa im javili ako neprekonateľné. Bolo by príliš jednoduché, a často nespravodlivé i nepravdivé, deliť manželské páry do dvoch skupín: dobré páry, lebo zostali spolu, a tí druhí — rozvedení. Môžu totiž existovať nerozvedené páry žijúce zahľadené do seba, v ľahostajnosti a sebectve. Naopak, môžu existovať niektoré páry, ktoré po neúspechu svojho prvého manželstva, sa snažia v ich druhom zväzku žiť autentické hodnoty lásky, vernosti, otvorenosti voči druhým. Jednoducho, snažia sa žiť evanjelium podľa svojich aktuálnych možností.

…môžu existovať niektoré páry, ktoré po neúspechu svojho prvého manželstva, sa snažia v ich druhom zväzku žiť autentické hodnoty lásky, vernosti, otvorenosti voči druhým.

Koniec príbehu o láske nie je zvyčajne výsledkom zhýralosti a nie vždy páry, ktoré zostávajú spolu, zlyhali menej ako tie, ktoré sa rozviedli. Je ešte príliš rozšírená myšlienka, že nový sobáš je znamenie neusporiadaného a nezodpovedného života. Až príliš často je vynesený tvrdý a odsudzujúci rozsudok voči ľuďom, ktorí majú za sebou neúspešné manželstvo. Zlyhanie manželstva je naozaj zlyhanie, nikto nevyhrá, prehrávajú však všetci. Aj tieto slová nachádzame v exhortácii Amoris laetitia. Všetci a osobitne Cirkev má povinnosť pracovať na zmiernení tohto utrpenia a pomáhať týmto ľuďom, aby robili rozhodnutia, ktoré sú v súlade s evanjeliom.

Osobitné pozvanie tejto exhortácie však platí pre kňazov. V prvom rade je úlohou kňazov sprevádzať tieto osoby na ceste rastu podľa učenia Cirkvi. Teda nie iba vedieť o nich, či pozorovať ich, ale priamo kráčať s nimi. Rozhovor s kňazom v internom fóre ma prispieť k formácii správneho úsudku a ku krokom, ktoré napomôžu a podporia rast účasti na živote Cirkvi (č. 300). Rovnako majú byť duchovní pastieri vedení touto exhortáciou, ochotní a pripravení načúvať týmto veriacim s láskou a pokojom. Dalo by sa povedať, že tieto osoby, ktoré prechádzajú tragickými a dramatickými momentmi svojho života, majú nájsť v kňazoch akési „Božie ucho“. Často je čas strávený s takto zranenými manželmi pre nich príležitosťou zamyslieť sa, rozjímať a počuť Boží hlas. Veriaci tým majú získať svetlo, aby lepšie pochopili svoju situáciu, a tak mohli objaviť cestu osobného zrenia (č. 312). Kňazi sú vyzvaní k tomu, aby s milosrdenstvom a trpezlivosťou sprevádzali veriacich a prijali logiku súcitu voči krehkým osobám. Celkom určite sú povinní, deklaruje exhortácia, vyhnúť sa perzekúciám, alebo príliš tvrdým a netrpezlivým súdom (č. 308). Nie je nutné ani vhodné dať na všetko okamžitú odpoveď, a tak vytvárať zmätok a neistotu. Je však dôležité, aby sa problém jednotlivca včlenil do siete vzťahov, a aby on pochopil, že táto konkrétna pozícia má vplyv aj na komunitu, a nie je to len problém jednotlivca. Na druhej strane najväčší hriech kresťanskej komunity je cítiť sa byť až príliš dobrým… Následne delegovať problém rozvodov na tých, ktorí ho už žijú na svojej vlastnej koži a nechať ich osamote a opustených. Kňazi majú vstúpiť do srdca drámy týchto veriacich a snažiť sa pochopiť ich uhol pohľadu a následne im pomôcť lepšie žiť i spoznať ich miesto v Cirkvi (č. 312).

Kňazi majú vstúpiť do srdca drámy týchto veriacich a snažiť sa pochopiť ich uhol pohľadu a následne im pomôcť lepšie žiť i spoznať ich miesto v Cirkvi.

Ktoré sú teda miesta v Cirkvi, kde rozvedení a opäť zosobášení môžu rásť vo svojej viere? Celkom určite to je účasť na sv. omši s úctou a nábožnosťou a na spoločných sláveniach kajúcej liturgie. Niekedy sa totiž môžeme stretnúť s názorom veriacich, že keďže nemôžu pristupovať k sviatostiam nie je dôvod ani chodiť do kostola. Nuž, redukovať slávenie sv. omše iba na eucharistický aspekt je veľkým nepochopením celistvosti sv. omše. Pri jej slávení je možné čerpať silu aj z Božieho slova, z komunity veriacich, bratov a sestier vo viere. Osobná i spoločná modlitba vo dvojici či v rodine s deťmi môže byť pre týchto veriacich jedným z hlavných zdrojov posväcovania. Čítať a počúvať Božie slovo a formovať či už jednotlivca alebo dvojicu čítaním náboženských kníh je veľmi dostupná forma prežívania viery. Rovnako je možné zúčastňovať sa formačných programov a katechéz vo farnosti. Osobitne privilegovaným miestom rastu ich viery sú účasti na duchovných obnovách a duchových cvičeniach. Tam sa v tichu a v meditácii môžu jedinečne otvoriť vanutiu Ducha Svätého. Títo veriaci nesmú byť akýmisi čiernymi škvrnami našich farností, akoby to boli novodobí malomocní. Pre to je vhodné pozývať ich, aby sa pripojili k skupinám rodín, kde si budú navzájom pomáhať a formovať sa. Nič im nebráni v tom, aby sa ako každý kresťan zapájali do charitatívnej činnosti dobrovoľníctvom, konaním dobrých skutkov. Je zaujímavé sledovať, ako sa v evanjeliu ľudia stretávajú s Bohom pri konaní svojich každodenných povinností. Môžeme spomenúť budúcich apoštolov pri chytaní rýb, Samaritánku pri studni či Samaritána pri ceste do Jericha alebo aj osoby z Ježišových podobenstiev, ktoré nájdu poklad pri kopaní na poli, alebo nájdu cennú perlu pri obchodovaní. Aj rozvedení a znovuzosobášení majú žiť každodenný život v Cirkvi, v práci, v miestnej komunite vo vzťahu so svojimi blížnymi vedení kresťanskými čnosťami. Toto je cirkevná pozícia Synody o rodine i exhortácie Amoris letitia. Pozícia, ktorá bola už uverejnená aj v Katechizme katolíckej cirkvi alebo exhortácii Familiaris consortio (KKC 1651, Familiaris consortio 84).

Je dôležité, aby si duchovní pastieri uvedomili, že nestačí ponúkať iba aktivity, ktoré pripravujú na prijatie sviatostí. Musia ponúkať aktivity, ktoré idú nad rámec sviatostnej pastorácie. Ak by to tak nebolo, logicky by tak rozvedení a znovuzosobášení mali ťažkosť nájsť si svoje miesto v komunite veriacich. Je teda potrebná širšia a spolu skĺbená pastoračná akcia komplexného charakteru. Tento krok je nevyhnutný na to, aby nedošlo k redukcii poslania Cirkvi na sakramentálnu otázku a zavrhnutie a podcenenie evanjelizácie ako celku. Títo veriaci musia chápať, že ich účasť na živote Cirkvi sa nemôže redukovať iba na otázku prijímania Eucharistie. Osobitnú pozornosť je potrebné venovať problematike detí takto skúšaných rodičov. Týka sa to hlavne otázky ich vzdelávania vo viere a ich prijatia k sviatostiam kresťanskej iniciácie. Je tu obrovská možnosť žiť tieto okamihy ako príležitosť pre evanjelizáciu ich samotných rodičov.

2. časť

Rozvedení a znovuzosobášení katolíci a Eucharistia

foto: http://supernowosci24.pl/

V uplynulých desaťročiach boli publikované platné cirkevné usmernenia aj v explicitnej otázke pristupovania znovuzosobášených katolíkov k sviatostiam. Pripomenieme ich teda pred štúdiom samotnej exhortácie Amoris laetitia. Apoštolská exhortácia Familiaris consortio pápeža sv. Jána Pavla II. v čl. 84 deklaruje, že: „Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili… ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje.“

Katechizmus Katolíckej cirkvi v čl. 1650 uvádza: „Cirkev, verná slovám Ježiša Krista, je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti.“

Zároveň Katechizmus Katolíckej cirkvi v čl. 2384 deklaruje: „Rozvod je ťažkým previnením proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy, ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva: ‚Keď muž prepustí manželku, nie je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú manžel odpudil.‘ (Mt 5).“

List biskupom Katolíckej cirkvi o prijímaní Eucharistie zo strany rozvedených veriacich, ktorí uzavreli nové manželstvo, deklaruje: „Sme si však vedomí, že autentické pochopenie a skutočný súcit nie sú nikdy oddelené od pravdy! Pastieri majú povinnosť pripomenúť týmto veriacim učenie Cirkvi týkajúce sa slávenia sviatostí, a najmä na prijímanie Eucharistie.“ (3) Verná slovu Ježiša Krista, Cirkev tvrdí, že nemôže pokladať za platný nový zväzok, ak bolo platné predchádzajúce manželstvo. Ak sa rozvedení civilne znovu zosobášili, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne protirečí Božiemu zákonu, a preto nemôžu pristupovať k eucharistickému prijímaniu po celý čas trvania tejto situácie.

Ak sa rozvedení civilne znovu zosobášili, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne protirečí Božiemu zákonu, a preto nemôžu pristupovať k eucharistickému prijímaniu po celý čas trvania tejto situácie

Apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis nadväzuje v čl. 29 na túto líniu: „Znovuzosobášení rozvedení však napriek ich situácii naďalej prináležia k Cirkvi, ktorá ich sprevádza s osobitnou pozornosťou v túžbe, aby praktizovali, nakoľko je to možné, kresťanský štýl života prostredníctvom účasti na svätej omši, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, počúvaním Božieho slova, eucharistickou adoráciou, modlitbou, účasťou na živote spoločenstva, dôverným rozhovorom s kňazom alebo učiteľom duchovného života, venovaním sa charitatívnym službám, skutkom pokánia, úsilím vychovávať svoje deti.“

Samotný rozvod zraňuje ľudské srdce. Zdá sa tak, že Kristus zakazuje ďalší zväzok aj preto, že človeka už zraneného rozvodom zraňuje ešte raz a ešte viac.

Pravda je, že rozvod je pre mnohých ťažko skúšaných manželov na začiatku vnímaný ako oslobodenie. Nasledujúca samota však prináša pochybnosti a neistoty ohľadom budúcnosti. Nové civilné manželstvo, uprostred toľkých negatívnych udalostí, je tak často videné ako “záchranné koleso“, znamenajúce koniec neistoty a bolesti. Ako by ponúkalo šancu na obnovu svojho života s možnosťou znovu získať pokoj. Po prekonaní prvých momentov osobnej a cirkevnej dezorientácie prichádza túžba vrátiť sa do kresťanského spoločenstva a opäť žiť aktívne svoju vieru. Mnohí rozvedení a opäť zosobášení majú preto ťažkosť pochopiť, prečo Cirkev akoby trestala ich rozhodnutie, ktoré sa im zdá byť rozumné, a naopak, žiada ich o vernosť, ktorá pre nich znamená osamelosť, frustráciu a neistotu. Títo veriaci tak často vnímajú Cirkev ako tvrdú matku, ktorá je nepružná, nechápavá a nie je schopná milosrdenstva a neznepokojuje ju spása konkrétnych osôb.

Dôležité je teda vysvetliť, že táto pozícia Cirkvi predstavuje učenie, ktoré jej bolo zverené Kristom. Ak si chce Cirkev nárokovať na to, že bude aj naďalej považovaná za vernú Kristovu nevestu, nemôže meniť svoju pozíciu v závislosti od momentálnej spoločenskej požiadavky. Toto nie je v prvom rade konfrontácia medzi rozvedenými a Cirkvou, ale medzi rozvedenými a evanjeliom. Základom myšlienkového posunu je úprimné uvedomenie si, že nie Kristus sa zmenil, ale sú to ľudia, ktorí sa menia.

Ak si chce Cirkev nárokovať na to, že bude aj naďalej považovaná za vernú Kristovu nevestu, nemôže meniť svoju pozíciu v závislosti od momentálnej spoločenskej požiadavky.

Po predchádzajúcej línii Magistéria exhortácia Amoris laetitia v článkoch 301-305 však prináša nový komplementárny pohľad, ktorý pozýva všetkých veriacich (osobitne kňazov) k ešte hlbšiemu rozlišovaniu jednotlivých situácií veriacich. Niekoľkokrát je v nej citovaný sv. Tomáš Akvinský, ktorý uvádza, že „niekto môže mať milosť a lásku, ale bez toho, aby mohol dobre praktizovať niektorú z čností“ (ST I-II, q. 65, a. 3, ad 2; De malo, q. 2, a. 2.), takže aj vlastniac všetky vliate mravné čnosti, jasne nepreukazuje existenciu niektorej z nich, pretože vonkajší prejav tejto čnosti je sťažený (č. 301). Veľmi výstižne a originálne je v nasledujúcom článku exhortácie pripomenutá norma Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.“ (1735) Následne Svätý Otec uvádza: „Kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu — ktorý nie je subjektívne zavinený alebo nie je zavinený naplno — možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od Cirkvi.“ (č. 305) „Nie je teda možné povedať, že všetci, ktorí sa nachádzajú v niektorej takzvanej „iregulárnej“ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu bez posväcujúcej milosti“ — konštatuje Exhortácia (č. 301). Po uvedení predchádzajúcich článkov sa môžeme logicky opýtať, či existujú rozvedení a znovuzosobášení veriaci ktorí by mohli pristupovať k sviatostiam. V tomto duchu môžeme považovať článok 300 za hodný osobitnej pozornosti. Pre jeho dôležitosť uvedieme jeho časť

Rozhovor s kňazom v internom fóre prispieva k formácii správneho úsudku o tom, čo prekáža možnosti plnšej účasti na živote Cirkvi – a o krokoch, ktoré túto účasť môžu napomôcť a podporiť jej rast. Keďže v samotnom zákone niet postupnosti (porov. Familiaris consortio, 34), dané rozlišovanie nemôže nikdy opomenúť požiadavky pravdy a lásky evanjelia, predkladané Cirkvou. Tieto postoje sú podstatné, aby sme sa vyhli vážnemu riziku chybných posolstiev, napríklad predstave, že nejaký kňaz by mohol rýchlo poskytovať „výnimky“ alebo že by existovali osoby, ktoré by sviatostné privilégiá dosiahli výmenou za reukázané služby. …aby dané rozlišovanie viedlo k dojmu, že Cirkev zastáva dvojakú morálku.

Existujú tak tendencie na základe tohto článku č. 300, ktoré vedú k úsudku, že sa tak implicitne povoľuje niektorým rozvedeným a znovuzosobášeným veriacim pristupovať k sviatostiam. Exhortácia Amoris laetitia však zároveň v nasledujúcich článkoch deklaruje, že duchovní pastieri majú veriacim predkladať úplný ideál evanjelia a doktríny Cirkvi (č. 308), ktorému nie je možné čokoľvek uberať (Evangelii gaudium  44). Aby sme sa vyhli akejkoľvek scestnej interpretácii, Svätý Otec František ešte explicitnejšie pripomína, že Cirkev sa nijakým spôsobom nesmie vzdať predkladania plného ideálu manželstva, Božieho projektu v celej jeho veľkosti. Zároveň „vlažnosť, akákoľvek forma relativizmu alebo prehnaný rešpekt pri predkladaní evanjelia by boli nedostatkom vernosti evanjeliu a tiež nedostatkom lásky Cirkvi k samotným mladým.“ Mať pochopenie pre výnimočné situácie nikdy neznamená ukrývať svetlo najplnšieho ideálu, ani predkladať menej, než Ježiš človeku ponúka (č. 307). Exhortácia zároveň explicitne uvádza, že: „Kresťanské manželstvo, odraz spojenia medzi Kristom a jeho Cirkvou, sa naplno uskutočňuje v spojení medzi jedným mužom a jednou ženou, ktorí sa jeden druhému navzájom darujú vo výlučnej láske a v slobodnej vernosti, patria si až do smrti.“ (č. 292)

Exhortácia tak svojím spôsobom nadväzuje na text čl. 52 Záverečnej správy mimoriadnej synody biskupov o rodine z októbra 2014.

Ak by však niekto začal uvažovať o tom, že exhortácia Amoris laetitia dáva priestor pre úvahu o povolení prijímania Eucharistie pre rozvedených a znovuzosobášených, bolo by nevyhnutné, aby doktrína Cirkvi predložila odpovede aspoň na tieto nasledujúce otázky:

  • Bolo by možné povoliť pristupovať k sviatostiam aj tým, ktorí sú už rozvedení druhý či tretíkrát? Ak nie, prečo nie?
  • Ako by sa dalo vysvetliť zachovanie učenia o nerozlučiteľnosti manželstva? Čo by znamenal termín „nerozlučiteľnosť manželstva“?
  • Ako motivovať veriacich, ktorí v krízach bojujú o svoje manželstvo, aby nepoľavovali a „nespoliehali sa“ na to, že v novom civilnom zväzku aj tak budú môcť pristupovať k sviatostiam? Bolo by teda toto rozhodnutie prínosom v boji proti rozvodom, alebo by skôr povzbudilo veriacich k rozvodom?
  • Neviedol by tento krok k lavínovému efektu a pocitu, že Cirkev vo veci rozvodov jednoducho rezignovala a kapitulovala?
  • Po akej dobe by bolo možné povoliť pristupovanie k sviatostiam? Hneď po rozvode a po uzatvorení druhého civilného zväzku, alebo až po 2, 5, 10-tich rokoch? Podľa čoho by sa určovalo, „po akej dobe“ niekto už môže pristupovať k sviatostiam?
  • Znamenalo by to, že títo veriaci budú môcť v cirkevnom spoločenstve zastávať služby, ktoré si vyžadujú plnosť svedectva a konzistenciu osoby, ako sú napr.: liturgické služby lektora, rozdávateľa Eucharistie, katechétu či krstných rodičov, alebo birmovných rodičov?
  • Sexuálny život v manželstve je klasickou katolíckou morálkou označovaný aj ako „manželský život“ resp. „úkony vlastné manželstvu“, ktoré sú povolené iba medzi manželmi. Ako by sa dalo vysvetliť, že „úkony vlastné manželstvu“ je možné uskutočňovať aj mimo manželstva?
  • Akým spôsobom by sa dala naďalej predkladať náuka Cirkvi, že kresťanské manželstvo je tu na zemi obrazom vernej lásky a spojenia Krista s jeho nevestou Cirkvou, ak bude možné prijímať Krista vo sviatosti Eucharistie, ale nebude nutné žiť toho istého Krista vo sviatosti manželstva? Ako sa bude dať vysvetliť vnútorný vzťah medzi týmito dvoma sviatosťami?
  • Akú reálnu hodnotu a záväznosť budú mať slová manželského sľubu, „že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí ani v nešťastí…“, ak de facto nebude záväzný?
  • Bude naďalej súčasťou sobášneho obradu aj manželská prísaha a zvolanie asistujúceho pri sobáši: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“?
  • Ako by sa ďalej vyučovala náuka Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva?
  • Na rozdiel od vyhlásenie manželstva za neplatné, by sa v tomto prípade jednalo o morálne hodnotenie konkrétneho manžela. Neuskutočňovalo by sa tak s veľkým rizikom, že druhá manželská stránka ktorej nebude povolené pristupovať k sviatostiam rozhodnutiu Cirkvi nebude rozumieť a neprijme ho?
  • Rozvedení a znovuzosobášení veriaci objektívne nedodržiavajú manželský sľub v dvoch častiach — v sľube byť si verní a v sľube neopustiť sa. Oba sľuby majú svoj konkrétny predmet a záväznosť (jednotu a nerozlučiteľnosť). Budú odlišné právne prístupy pri porušení jednej alebo druhej časti manželského sľubu?
  • Analogicky by sa dal tento prístup po morálnej stránke aplikovať aj v prípade párov, ktoré žijú už pred svadbou v jednej domácnosti (alebo ani vôbec neplánujú sobáš). Bolo by aj im povolené pristupovať k sviatostiam? Ak by im to nebolo dovolené, prečo nie? Ak áno, ako sa dá ustrážiť a vysvetliť záväznosť 6. a 9. prikázania Desatora?
  • Situácia po rozvode a opätovnom civilnom sobáši je aj podľa Amoris laetitia „iregulárna“ (č. 297). Ako by bolo možné po povolení pristupovať k sviatostiam, zachovať vo svedomí veriaceho túžbu po obrátení, keď mu povolenie pristupovať k sviatostiam bude pripadať ako premena jeho situácie na „regulárnu“?
  • Znamenalo by to, že títo veriaci by sa z „hriechu cudzoložstva“ ani nemuseli spovedať? Resp. spovedali by sa, ale časť formuly sviatostnej ľútosti — „sľubujem nehrešiť a od hriechov sa chrániť“ by mohli vynechať?
  • Synodálni otcovia, rovnako ako Svätý Otec (AL 291), konštatovali, že každé porušenie manželského zväzku je proti Božej vôli. Ako bude možné po povolení pristupovania k sviatostiam vyhnúť sa tomu, aby si veriaci nemyslel, že jeho druhý zväzok je v súlade s Božou vôľou?

V týchto úvahách sa zároveň jasne vstupuje do svedomia konkrétneho veriaceho. Máme povinnosť rešpektovať svedomie každého človeka. Práve tak však existuje aj povinnosť Cirkvi formovať svedomie svojich veriacich. V tejto otázke ponúka vyjadrenie sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia. V čl. 37 explicitne uvádza:

…svätý Pavol sa obracia na kresťanov v Korinte: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20). Ak teda kresťana ťaží vo svedomí ťažký hriech, pokánie prostredníctvom sviatosti zmierenia sa stáva záväznou cestou umožňujúcou plnú účasť na eucharistickej obete. Keďže ide o hodnotenie svedomia, úsudok o stave milosti sa týka, prirodzene, samého zainteresovaného. V prípade vonkajšieho správania, ktoré je závažne, viditeľne a trvalo v protiklade s morálnymi normami, Cirkev sa vo svojej pastoračnej starostlivosti o poriadok v spoločenstve a z úcty k tejto sviatosti musí cítiť povolaná zasiahnuť. Na túto situáciu jasnej morálnej indisponovanosti sa vzťahuje norma Kódexu kánonického práva o nepripustení k eucharistickému prijímaniu tých, „ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.“

Svätý Otec František počas Synody o rodine pozýval a vyzýval k diskusii na tieto témy. Pápež vystríhal synodálnych otcov pred tým, aby mali tvrdé srdcia, ktoré sú uzatvorené vanutiu Ducha Svätého. Rovnako ich však Svätý Otec František vystríhal pred tým, aby rany spôsobené v našich rodinách zaväzovali ešte skôr, ako ich ošetria. Jedno aj druhé je pomýlený prístup. Je pravdou, že neexistuje rana, ktorá by nemohla byť Božím milosrdenstvom uzdravená, akokoľvek bolestná by bola. To je aj dôvod pre toho, kto verí v Božie milosrdenstvo, aby túto ranu neskrýval. Tvárou v tvár Samaritánke Kristus vložil prst do jej rany: „Správne si povedala, že nemáš muža, lebo si mala piatich mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž.“ Zaujímavá je reakcia Samaritánky, ktorá nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ (Jn 4) Považuje Krista za Mesiáša, lebo jej povedal pravdu, aj keď bolestnú. Táto otázka teda nie je primárne disciplinárnou otázkou. Je to hlavne doktrinálna otázka. Eucharistia a manželstvo sú sviatosti posvätného zväzku. V tej prvej sa telo Kristovo prítomné v Eucharistii spája nerozlučným zväzkom s telom Cirkvi. V druhom zväzku sa muž a žena spájajú do nerozlučiteľného puta pamätajúc na slová Krista: „a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.“ (Mk 10, 8). So žiadnou inou ženou a so žiadnym iným mužom sa tak nemôžu stať jedným telom. Toto presvedčenie a túžba je určite v srdciach samých snúbencov, ktorí vstupujú do manželského zväzku. Málo alebo nič by bolo platné v Cirkvi hovoriť o vernosti a nerozlučiteľnosti manželskej lásky a potvrdzovať ju manželskou prísahou, ak by potom ľudia nedokázali nájsť v Cirkvi miesto, kde je láska žitá týmto spôsobom. Iná cirkevná exhortácia zároveň uvádza, že je nevyhnutné vyhnúť sa tomu, aby sa pastoračná starostlivosť chápala ako niečo, čo je v protiklade s právom. Skôr treba vychádzať z predpokladu, že základný bod, kde sa stretá právo a pastorácia, je láska k pravde: tá totiž nikdy nie je abstraktná, ale „integruje sa v ľudskom kresťanskom živote každého jedného veriaceho.“ Manželstvo a rodina sú ustanovizne, ktoré treba napomáhať a chrániť pred každým možným omylom o ich pravde, lebo každá škoda, ktorá sa im spôsobí, je v skutočnosti ranou spôsobenou ľudskému spolužitiu ako takému (Sacramentum caritatis 29). Z čisto právneho hľadiska, ak by mala byť exhortácia Amoris laetitia povolením k pristupovaniu k sviatostiam pre rozvedených a opäť zosobášených katolíkov, bolo by legitímne per analogiam vyžadovať, že to bude v jej texte explicitne vyjadrené práve tak, ako je táto otázka explicitne vyjadrená v predchádzajúcich, už tu spomínaných dokumentoch Magistéria.

Treba vychádzať z predpokladu, že základný bod, kde sa stretá právo a pastorácia, je láska k pravde.

Nie je dôvod znižovať vrch iba preto, lebo sme zoslabli. Na mieste je posilňovať sa, pomáhať si navzájom a otvoriť sa Božej milosti preto, aby sme na tento vrch vyšli. Odvážne môžeme uviesť, že ak rozvedení a znovuzosobášení veriaci budú robiť to, čo je v ich silách a budú si takto vyprosovať Božiu milosť, spása ich neminie.

Juraj Jurica