(text odznel v online duchovnej obnove pre Spoločenstvo Ladislava Hanusa 4.4.2020)

Nechcem opakovať mnohé iné zamyslenia, ktoré hovoria len o tichu. Ani teologické reflexie, ktoré hovoria o Slove. Žijeme dobu, ktorá si sama dala titulok Slovo v dobe ticha. Akýmsi jedinečným riadením sa nemusíme my kňazi cez tieto pôstne nedele pokúšať v homíliách navodiť atmosféru púšte, samoty, Ježišovej opustenosti na hore premenenia či v getsemanskej záhrade. Je to realita. Ticho a samota sú úplne bežné alebo aspoň bežnejšie ako kedykoľvek doteraz. Je v celku zaujímavé počúvať, ako sa ľudia domáhajú vidieť na facebooku svojho farára, ktorého videli každý deň či v nedeľu v kostole. Všetci túžime po slove, ktoré poteší, povzbudí, dá nádej, oslobodí. V takomto rozpoložení sme všetci v tichu sledovali slová pápeža pred týždňom v historickom Urbi et Orbi. Ticho, ktoré túži po slove.

No akokoľvek je táto situácia jedinečná, v histórii Boha a človeka nie je výnimočná. Chcem vám predostrieť zamyslenie o dynamike ticha a slova s aplikáciou na našu konkrétnu situáciu.

 

  1. Ticho

Pri zamyslení o prvom slovíčku ponúkam text Lk 2, 19: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“

Sú v živote rôzne vzácne momenty, kedy ostaneme pred nimi ticho a v tichu si na ne radi spomíname: držanie sa mladomanželov za ruky v momente, keď si povedia áno; moment, kedy rodičia chytia do rúk svoje novorodené dieťa; kladenie rúk biskupa v tichosti na hlavu novokňaza, keď prijíma kňazskú vysviacku…to sú chvíle tak preplnené významom, že slová nedokážu opísať, čo sa vlastne udialo. To dokáže len ticho. A do srdca sa vtlačí pečať tajomstva nevysloviteľnosti.

Potom za vami niekto príde a pýta sa: aké to bolo, keď ste sa stali kňazom? A čo viem povedať? Že som zažil niečo, že som to vložil do srdca a že to tajomstvo nosím v sebe a premýšľam o ňom aspoň raz v roku pri obnove kňazských sľubov.

Tajomstvo musí ostať v tichu, lebo prestane byť tajomstvom. Nedá sa vykričať do sveta. Ako vraví biskup Posád, „Tajomstvo, ktoré hlása samo seba, nie je kresťanské. Tajomstvo nášho vzťahu s Bohom sa nesmie propagovať.“

Je to pravda potvrdená biblicky. Keď Boh chce, aby Izrael zažil Jeho blízkosť, často si volí práve podobu tmy alebo ticha. Na ceste Izraelitov po púšti ich sprevádza ako oblak dymu, Božia šekina – prítomnosť spočíva v chráme, Eliáš cíti Boha ako jemný vánok, Mária počuje slovo anjela: „Moc najvyššieho ťa zatieni.“ Ježiša zahaľuje oblak na hore Premenenia, taktiež, keď vystupuje do neba a zasa keď na ňom príde súdiť na konci čias.

Byť zahalený oblakom a tichom tak nie je až také negatívne. Nerozumieť, nechápať je možno znak zakusovania blízkosti tajomstva, ktoré sa nedá vypovedať

Mária mlčí a rozjíma. Zažila tajomstvo zvestovania, vtelenia, už aj narodenia, teraz počuje slová pastierov, mudrcov z východu, a predsa jej nie je všetko jasné. Volí si ticho v sebe, možno preto, aby sa tajomstvo nestratilo v záplave ľudských slov, ale aby v nej stále znelo to prvé Slovo. Áno, Mária sa vedome stáva tichom, aby na nej stále znel Logos.

 

  1. Slovo

Po tichu-Márii prichádza Slovo-Syn. On je odpoveďou Boha na otázky človeka. Ako hovorí 2. článok dogmatickej konštitúcie 2.VK o Božom zjavení Dei Verbum (1965):

„Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4). Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou.“

Boh chce ticho, Boh prebýva v oblaku, no dielo Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami. Prečo aj slová? Lebo si to vyžaduje ľudská prirodzenosť. Človek nevie komunikovať bez jazyka. Človek potrebuje komunikovať ohľadom všetkého, no obzvlášť, keď sa potrebuje vyjadriť o niečom, čo nie je prítomné. Niečo, čoho sa nevie dotknúť, ochutnať, ovoňať.

Človek potrebuje slová, aby rozprával o Bohu. Ako komunikovať s tým, ktorý tu nie je, a predsa presahuje všetko, čo tu je? Ako múdro vraví teológ Guy Mansini, komunikácia, ktorá sa zameriava na Boha musí istým spôsobom zahŕňať slová „všetko“ alebo „všetky veci“, „svet“, „súhrn všetkého“ a dokonca aj slovo „nie“. Musím vedieť zhrnúť všetko, čo je a potom povedať, že rozprávam o niečom, čo je viac ako toto všetko, lebo to presahuje.

A práve takto rozpráva Písmo. Kniha Genezis hovorí, že Boh je, že všetko je tu preto, lebo Boh to chce, že to všetko nie je Boh a že to všetko je stvorené jeho slovom. Genezis uvažuje o tom, ako Boh všetko preniká a pritom je nad všetkým, ako blízko a pritom ďaleko je všetkému. Ale ešte oveľa viac nás núti uvažovať nie o našich slovách o Bohu ako o Jeho slove k nám. Jeho slovo najprv svet tvorí a až potom sa v podobe nášho slova ustanovuje vzdialenosť medzi Ním a nami.

Áno, Boh sa zjavuje svojím slovom, ktoré dostáva šat našich ľudských slov. Jeden z úžasných stretov medzi týmito dvoma slovami je odhalenie Božieho mena v stati o horiacom kríku (Ex 3):

Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal ovce na púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb.   Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára.  Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.“  Keď Pán videl, že prichádza, aby si to obzrel, Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“  I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“  A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.  A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení.   Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom, do bydlísk Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov.   A teraz došlo volanie Izraelitov ku mne a ja som videl útlak, ktorým ich Egypťania sužujú.  Preto poď, pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!“   Tu Mojžiš povedal Bohu: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?!“   On mu povedal: „Ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu.“   Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: “Boh vašich otcov ma poslal k vám.” Oni sa budú pýtať: “Aké je jeho meno?” A čo im odpoviem?“   Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ – a dodal: „Toto povieš Izraelitom: “Ja-som” ma poslal k vám!“   A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie.

Tento príbeh je pýtaním sa človeka na Božiu podstatu. Mojžiš vie, že keď pôjde k Izraelitom a bude im chcieť povedať, že ho posiela Boh, nebude stačiť odkaz na vzťah Boha k ich predkom. Oni si už v Egypte totiž zvykli na to, že bohovia majú meno. V tejto ľudskej logike sa Mojžiš prirodzene pýta na meno Boha ich otcov. A Boh sa predstavuje iným spôsobom, ako to Mojžiš aj dejiny čakali. Nepoužije ľudské meno, ktorým by ho mohol človek uchopiť, ale dovolí nazrieť do svojej podstaty, no do takej miery, aby nebol ovládnutý. Ja som, ktorý som. J.C. Murray šikovne parafrázuje: „budem prítomný ako ten, ktorý je, keď budem prítomný.“ Boh sa stáva prítomným pre dobro človeka vo chvíli, keď to uzná za vhodné a nie spôsobom, akým sú prítomné iné osoby či veci v dejinách. Vždy bude nad nimi. Blízkosť Boha a Jeho neuchopiteľnosť v jednom jedinom mene.

Boh potvrdzuje človeku, že nie je schopný ho správne osloviť, pomenovať, vyjadriť, kým sa nebude chcieť vysloviť On sám. A tak posiela na svet svoje Slovo v plnosti času. Keď už Máriino ticho pripravilo živnú pôdu. Kedy bolo ľudstvo v nej očistené od túžby po uchopení Boha. Božie slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.

A stále tu je. No znova len tak, ako samo uzná za vhodné pre dobro nás všetkých. Nevieme, kedy sa rozhodne rozprávať a kedy chce mlčať. Ani prečo. Možnou pomocou pri hľadaní odpovede či vytýčení smeru odpovede je úvaha židovského učenca Davida Gelerntnera:

“Presne (alebo skoro presne) toto je základom v judaizme silne prítomného obrazu závoja a Boha skrytého za ním. V najjednoduchšej forme tento závoj stelesňuje tallit alebo modlitebný šál, ktorý majú muži na sebe počas rannej modlitby. Výstižnejšie to charakterizuje tento príklad: v Prvom chráme, zničenom Babylončanmi, sa kult sústredil okolo Veľsvätyne, ktorá obsahovala archu zmluvy. V Druhom chráme, zničenom Rímom, sa kult sústredil okolo Veľsvätyne, ktorá bola absolútne prázdnym priestorom. Potom, až podnes, sa najposvätnejším miestom judaizmu stala holá stena – Západný múr, za ktorým nie je nič. Tento postup nie je náhodný. Je to súčasť dospievania židovského ľudu, odúčanie sa od toho, čo správne nazývate detským pohľadom, a priúčanie sa dospelému chápaniu Boha.” (Novak, M. Boha nikto nevidí. Temná noc ateistov aj veriacich,19).

Dynamika kategórií ticho-slovo v Zjavení Božieho Slova nás má učiť podobne ako Židov holý múr dospelému chápaniu Boha.

3. A čo koronavírus? Je Božím slovom či Božím tichom?

Anglikánsky biblista a biskup N.T. Wright sa zamýšľa nad dnešnou situáciou a kladie si otázku: Musíme mať vysvetlenie na všetko? Inými slovami v duchu dnešného zamyslenia: musí kresťan vedieť odkomunikovať svetu, či takto Boh chce niečo povedať alebo chce skôr mlčať a nechať človeka ako Mária premýšľať o Jeho Slove?

Wright ponúka prehľad žalmov, ktoré napriek tomu, že nevedia odpoveď na ťaživú situáciu Izraela uisťujú o Božej prítomnosti, ale ponúka aj také žalmy, ktoré sa len pýtajú a lamentujú. Žiadne uistenie o ničom. Len plač v tichu. A potom Wright povie, že lamentovanie nie je len o ľudskej skúsenosti s bolesťou, s nechápaním. Je to príbeh o tom, že aj Boh lamentuje.

Napriek silne protestantskému chápaniu Božieho utrpenia v dejinách človeka Wright má pre nás silný odkaz v záverečných slovách: „Nie je to úloha kresťanského povolania vedieť odpovedať na to, čo sa deje a prečo sa to deje. V skutočnosti je úlohou kresťanského povolania nevedieť odpovedať – a namiesto toho lamentovať. Keď v nás lamentuje Duch, tak sa stávame v tejto samoizolácii malými chrámami, kde môže prebývať Božia prítomnosť a jeho uzdravujúca láska. A odtiaľ môžu vyjsť nové možnosti, nové skutky lásky, nové vedecké pochopenie, nová nádej. Možno aj nová múdrosť pre našich predstavených.“

Pavol Hrabovecký

(Ilustračné foto: https://pixabay.com/photos/jesus-christ-god-holy-spirit-3710692/)